V utorok 4. januára sa režisér Carlos Saura dožíva 90 rokov.
Carlos Saura sa narodil 4. januára 1932 v aragónskom meste Huesca, jeho
otec bol právnik a štátny úradník, matka klaviristkou. Pochádzal zo
štyroch súrodencov, brat Antonio sa stal maliarom. Jeho detstvo
ovplyvnili osudy rodičov – otec sa viackrát sťahoval a tak Carlos Saura
vyrastal aj v Barcelone, Valencii a od roku 1953 v Madride.
Rovnako na jeho detské roky i mladosť doľahli ťaživé obdobia občianskej a
2. svetovej vojny, čo sa neskôr odrazilo aj vo filmovej tvorbe tohto
uznávaného režiséra. Na sklonku vojny žil istý čas u starých rodičov vo
svojom rodisku. Ocitol sa tak vo veľmi konzervatívnom a klerikálnom
prostredí, ktoré ostro kontrastovalo s liberálnou výchovou jeho rodičov.
Už od mladosti Carlos Saura prejavoval záujem o fotografovanie a neskôr
aj film. Začínal nakrúcaním krátkych filmov, v roku 1960 debutoval
snímkou, ktorej názov znie v českom preklade Páskové (Los Golfos) a na
ktorej sa zreteľne prejavil vplyv talianskeho neorealizmu. Na Sauru však
ako vzor zapôsobil aj jeho starší kolega Buňuel. Vo filme Plač pre
banditu (1964) dokonca obsadil Buňuela do úlohy kata.
Už ďalšie dve diela priniesli Saurovi medzinárodné uznanie a ohlas: V
roku 1966 to bola opäť v češtine uvedená snímka Hon (La Caza) a o rok
neskôr Pepermintové frapé (Peppermint frappé), kde režisér prvý raz
angažoval herečku Geraldine Chaplinovú, dcéru legendárneho Charlieho
Chaplina, s ktorou ho spájalo dlhoročné pracovné, ale v istom čase aj
partnerské puto. Za oba filmy Saura získal sošky Strieborného medveďa v
Berlíne.
Pozoruhodným filmom je snímka Anna a vlci opäť s Chaplinovou v hlavnej
role (1973) reflektujúca pomery frankistického Španielska. Aj slovenským
divákom je známy film Starý dom uprostred Madridu (v španielčine Cría
cuervos, 1975), citlivá sonda do detskej duše vyrovnávajúcej sa so
stratou matky. Za film získal Carlos Saura hlavnú cenu poroty na
festivale v Cannes.
V roku 1979 nakrútil režisér film Mamička oslavuje sté narodeniny a v
roku 1981 dokončil film Rýchlo, rýchlo (Deprisa, deprisa), za ktorý
získal v Berlíne cenu Zlatého medveďa.
V 80. rokoch vytvoril baletu zasvätenú trilógiu v spolupráci s
choreografom a tanečníkom Antoniom Gadesom. Po snímke Krvavá svadba
(1981), ktorá predstavovala zvláštny druh dokumentu, nasledovala
svojrázna adaptácia Carmen (1982), ktorá potešila aj fanúšikov gitarovej
hudby – popri originálnych pasážach zo známej opery Georgesa Bizeta je
totiž vo filme výrazne prítomný aj Paco de Lucia a jeho majstrovstvo.
Záverečnou časťou je potom Čarodejná láska z roku 1986.
Z neskoršej Saurovej tvorby zaujali snímky Strieľaj (1993) a Tango
(1998). O známom španielskom maliarovi nakrútil Saura snímku Goya v
Bordeaux (Goya en Burdeos). Svojmu vzoru Buňuelovi, ale aj ďalším
surrealistom (básnik Federico Garcia Lorca a maliar Salvador Dalí)
venoval Saura film so španielskym názvom Buuel y la mesa del rey Salomón
(2001). V snímkach Iberia (2005) a Flamenco, flamenco sa Saura opäť
vrátil k hudobnému a tanečnému umeniu, ktoré je súčasťou španielskej
kultúrnej tradície.
Režisér Carlos Saura bol tri razy ženatý a napriek úctyhodnému veku sa stále venuje pracovným aktivitám.